"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Kontaktné rodičovstvo

Som mama bez mamy…

mama bez mamy GABRIELA KADLECIKOVA

… a neraz je to smutno-krásne. Dlho nosím tento blog v hlave a doteraz vždy zostal prístupný len mne. Je to veľmi osobná téma a nedokážem byť pri nej ani len trošku neemotívna. Emócie vibrujú celým mojím telom. Zrejme bude bez mojich obvyklých sarkastických fráz, akosi ich do tejto témy neviem ešte zaradiť.

Určite neobjavím žiadnu Ameriku, ak napíšem, že každý z nás si želá, aby boli jeho rodičia nesmrteľní. Dodnes si spomínam, ako som ako malá neraz nemohla zaspať a stokrát sa u maminky uisťovala, že ona a tatko nikdy nezomrú. Desila som sa tej predstavy. Bohužiaľ, realita prišla o pár rokov.

Moja mama sa stala anjelom príliš skoro, keď mala päťdesiat. Bez akýchkoľvek slov a signálov varovania nám z ničoho nič uletela do neba. V tej chvíli som s tým bola zmierená a nekládla som si otázky prečo, jednoducho som to prijala. Alexander sa narodil rok po jej smrti. V tej istej nemocnici, v tom istom letnom sparne, kedy zapadajúce slnko prináša úľavu nielen rastlinám, ale aj ľuďom. Paradoxne som na tie krásne letné večery nezanevrela a nespôsobujú mi bolesť. Jeden rok život odišiel, o rok prišiel. Nebudem sa tváriť na hrdinku, že mi v tej nemocnici bolo všetko jedno. Mrazila tá skutočnosť.

Uzná každý z vás, že nech sme akokoľvek veľkí, potrebujeme sa občas ukryť v náručí svojich mám. Opäť sa s nimi úplne prepojiť, až splynúť. Ja som to s mojou maminkou tak mala často. Jej odchod mi naplno „docvakol”, keď som sedela v novej práci a potrebovala som počuť povzbudivé slová a automaticky som šla vytáčať jej číslo. Sakra, číslo do neba mi nik nedal. Nik mi nedal ani adresu, kam smerovať moje otázky, ktoré ešte pre ňu mám. V nebi asi „fejsbúk” ani Viber nemajú. Darmo.

Otázka prečo sa čoraz viac vynára od chvíle, odkedy som sama mama. Mama bez mamy. Hlava plná otázok. Tých, na ktoré vám odpovie len žena, ktorá vás porodila. Utešovala som sa, že nie som sama, hľadala odpovede inde. A viete, aké to je, človek priťahuje to, čo vyžaruje. Ja som asi vyžarovalo všetky tie otázky, lebo mi do života prišli skvelí a otvorení lekári, úžasná laktačná poradkyňa, výborné maminky, ktoré akosi prirodzene plávali v riekach vzťahovej výchovy. Uvedomila som si naplno podporu môjho muža a najbližšej rodiny a hlavne kompetencie seba samej.

Čo vnímam ako pozitíva?

Možno vám to príde zvláštne, ale ja sa vždy a za každej situácie snažím nájsť aj pozitíva. To, že tu mamina nie je ma naučilo:

  • plne sa spoliehať na seba samú a moje materinské inštinkty,
  • že výchova dieťaťa nie je o tom, ako to kto má či mal, že moje dieťa a ja sme jedineční a jediná cesta, aká existuje, je len bezhraničná láska a vnímavosť tu a teraz,
  • nepolemizovať nad tým, komu dám dnes malého kočíkovať (nosiť), a čo si ja začnem,
  • pokore voči všetkým mamám, ktoré zvládajú materstvo nielen bez mám, ale aj bez ostatnej podpory rodiny či partnerov.

Kedy mi chýba mama najviac?

  • chýba mi vo chvíľach, kedy ma naozaj zaujíma, aké mala, napr. ona finty pri našom uspávaní, ako dlho nás dojčila, ako to vtedy všetko ona, ako mama vnímala,
  • rada by som s ňou „poklábosila” o tom, ako si dokázala rozdeliť čas tak, aby naplnila aj svoje ja,
  • celkom by ma zaujímalo, kedy som napr. začala chodiť, kedy som mala prvý zub, či kedy som začala rozprávať (okrem toho zuba som žiadne zápisky nenašla a tatino si to až tak veľmi nepamätá),
  • chýba mi na praobyčajnú, zdravú výmenu názorov, lebo som si istá, že nie vo všetkom by sme sa zhodli a ako nádherne a zo srdca sme sa my dve vedeli hádať J a zároveň o pár minút udobrovať (občas aj viackrát za deň),
  • chýba mi pri každodenných činnostiach, kedy by mi pomohla nielen psychicky, ale aj v domácnosti,
  • chýba mi vždy čoraz viac, keď náš, rok a pol starý, Alexander máva do neba a kričí baba, baba a posiela jej pusinky.

Možno by si moja mama klopkala na čelo, keby ma videla, ako svojho maličkého od narodenia nosím v šatke, možno by sa nestotožnila s tým, že sa učil chodiť bosý a nenosí protetiku, možno by sa jej zdalo čudné, že mu v niektorej chvíli neklepnem po prstoch. Jedno však viem isto, vždy by stála pri mne. Vždy by ma nakoniec podporila a som si istá, že by sme mnoho tých bláznovstiev robili spolu.

Máme skvelého dedka, Alexander ho miluje, on miluje jeho a ja neraz cítim tú energiu, ktorá je okolo nás, kedy je tu aj mama. Neverím, že človek len tak zmizne. Koniec koncov, mne sa s mojou maminou často sníva. Ona bola tá, čo mi v sne oznámila, že som tehotná skôr, ako test. Ona mi prišla povedať aj o problémoch v tehotenstve a zároveň ma uistiť, že všetko bude nakoniec dobré. Chodí mi do snov často.

Tak isto voňavá, nežná, láskavá, usmiata, hravá s iskrami v očiach, aká bola. Neraz ma v snoch objíma a ja znova cítim jej hebkú pokožku.

Namiesto horekovania sa neraz snažím uchovať si v mysli to, aký sme mali nádherný vzťah, a snažím sa čo najviac z neho aplikovať aj s mojím malým. Lebo moja mamka nikdy nepotrebovala zákazy, príkazy, bitky, aby sme sa navzájom vedeli rešpektovať a aj keď sa naše názory rôznili, vždy sme si k sebe cestu našli.

Ďakujem, mami, že to tak bolo, ďakujem, tati, že to tak stále je. A neraz sa smejem, keď malého prezliekam a mám studené ruky z rána, ako som to ako malá neznášala, keď ma mamina s takými studenými obliekala a sem tam nechtiac poštípala pri obliekaní pančúch. Som mama, ale neraz som hlavne dieťa. A čím viac sa vraciam vďaka Alimu do detstva, tým častejšie sa mi zdá, že to detstvo tu bolo toť, nedávno. Verím, že všetko sa pre niečo deje. Verím, že raz ťa, mami, zase objímem. Objímajte svojich rodičov často, pokým tu sú, v snoch sa ťažko tie ruky do prázdna naťahujú.

S láskou Gabi

Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

FB button GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Gabriela Kadlečíková