"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Dojčenie, Kontaktné rodičovstvo, Nosenie

Byť mamou a (občas) sa z toho nezblázniť

ako byť mamou a nezblázniť sa z toho GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Stať sa prvýkrát mamou je niečo nepredstaviteľné. Môžete o tom počuť, čítať, sledovať mamy v okolí, ale je to úplne iné, ako zažiť to vlastnej koži. Ja som mamou veľmi náročného bábätka, resp. zo začiatku ním určite bol. Bol nepoložiteľný, spánok mu rušil tichý reflux, nikdy mi len tak neležal pod hrazdičkou a nehral sa, nekočíkoval sa, neležal len tak, nehral sa sám. Nikdy ešte sám nezaspal. Neustále vyžadoval a vyžaduje našu pozornosť, aj keď s vekom sa to len a len lepší. A pritom je v mnohom neskutočne samostatný a rozumný.

Keď sa obzerám späť, občas obdivujem samú seba, že som v podstate pracovala od jeho narodenia. Jasné, boli týždne, kedy som mala aj prestávku, hlavne okolo tretieho mesiaca, kedy mal najhoršie refluxové obdobie a budil sa snáď šesťkrát za jedno spanie. Nebudem sa o tom viac rozpisovať, viac nájdete v staršom blogu.

Jednoducho, bolo to náročné, fyzicky aj psychicky. Napriek tomu som aspoň párkrát v týždni písala, alebo aspoň robila pár korektúr. Niekto by povedal, čo si sa na to nevykašlala, ale pre mňa práve toto bola psychohygiena.

Dva protipóly na jednu ženu

Stať sa mamou, ale zostať aj manželkou a hlavne sebou samou je neraz náročné. Stretávame sa s dvoma protipólmi. Jeden nám do hláv hustí, ako je nevyhnutné obetovať všetko pre dobro dieťaťa, ako sa nám to vráti. A na druhý, kedy sa na nás valia informácie, ako byť emancipovaná, sebestačná a myslieť v prvom rade na seba. Z každého názoru s niečím súhlasím a s niečím nesúhlasím.

  • Súhlasím s tým, že prvé týždne života bábätko nevyhnutne mamu potrebuje, a že keď chce niekto pomôcť, má x iných možností (môže vám navariť, upratať, oprať alebo len tak robiť z času na čas spoločnosť, mne hlavne tá posledná možnosť neskutočne pomáhala, pretože som veľmi spoločenský typ). Ale som aj toho názoru, že prílišná sebaobeta nič nerieši. Pokiaľ je vaše dieťa také, že sa v pohode vyspí aj na tatinkovi, či inom členovi rodiny alebo v kočíku, prečo to nevyužiť. Ja som prvé týždne dávala malého mužovi. Na ňom v šatke spokojne spinkal a ja som spala tiež alebo oddychovala. Čím je dieťa staršie a samostatnejšie, tým sú takéto okamihy častejšie. Netreba mať výčitky, že dieťa sa spokojne hrá so starými rodičmi a my medzitým ideme po svojich povinnostiach a iných radostiach.
  • Druhý extrém je, nechať starostlivosť o bábätko aj o domácnosť na druhých a myslieť len a len na seba, na svoje popôrodné boliestky, na svoju prácu, svoju figúru atď. Treba si uvedomiť, že to vzájomné prvotýždňové spoznávanie – matka a dieťa sa už nikdy nevráti. My sme s Alexandrom mali chvíľky, kedy sme celé dni trávili spolu v posteli a on bol na prse. Niekedy som sa cítila už úplne divne, veď ako to robia tie, čo chodia na kávičky, čo majú navarené, napečené, domácnosť tip top? Pomohlo mi len prijatie toho, čo je. Akceptovanie toho, že náš Alexko je síce náročné, zato veľmi empatické a rozumné dieťa. Pokroky, ktoré u neho boli, boli veľké a viditeľné a mňa ako matku nikdy nespochybnilo niečie: „Načo ho stále vláčiš”. On to potreboval. Potreboval nadobudnúť istoty a vyrastá z neho veľmi sebavedomé dieťa.  Koniec koncov dôvodom, prečo nosíme naše dieťa som sa venovala v staršom článku.

Doteraz sa to, že je náročnejší prejavuje v spánku, kedy moju prítomnosť stále vyžaduje.  Niekedy celý denný spánok precucká na prse. Okrem mňa uspí ešte s tatinom v nosiči vonku. Niekto si povie: „Čo keby máš dve?” Ale ja nemám. Je tak, ako je. Nevadí mi s ním preležať hodinku či dve, aspoň si oddýchnem. Keby mám dve či tri, riešim to inak. Zrejme by spal na mne v šatke.  🙂

Okolie nás neraz tlačí do extrémov, nedajme sa. Strážme si svoju materinskú intuíciu a riaďme sa ňou. Každé dieťa je iné. Každý rodič. Každý človek sme iný. A to je to krásne na nás ľuďoch. Naša individualita. Nezabúdajte na seba, ale ani to nepreháňajte. To čo je tu a teraz je jedinečné, skúsme si to aj užiť. Ja mám neraz veľa práce, do noci píšem, robím korektúry, nestíham sa venovať domácnosti, občas to odnesie manžel. Ale strieda sa to s pokojnejšími obdobiami, kedy si večer stihneme posedieť pri vínku, pozrieť si spolu film. (Na večeru ešte nemáme ísť ako, keďže v spánku ma Ali neraz potrebuje a ja to akceptujem a viem, že to tiež onedlho skončí).

Ako si dobíjam baterky:

  • raz mesačne chodím na masáž a po masáži sa snažím zájsť s kamarátkami na kávu (keď bol Ali malinký, dala som len masáž a rýchle domov za ním),
  • keď mám možnosť, idem hoci aj na 20 minút sama von na vzduch, veľmi mi to pomáha, keď už po celom dni strávenom s malým chytáme obaja ponorku,
  • pracujem na sebe a na veciach, ktoré ma bavia, hoci mám na prácu minimum času, aspoň ten čo mám venujem tomu, čo ma profesne napĺňa,
  • robím si pracovné pauzy, keď vidím, že začína z práce byť postrach a nie potešenie,
  • keď môžem, strávim aspoň pol hodinu v kúpeli s morskou soľou,
  • často „kecám” s kamoškou cez dostupné aplikácie (keď sa nám pri malých zle volá, aspoň si nahrávame správy o sebe, sčasti to nahrádza naše kávičkové popoludnia za slobodna),
  • učím sa občas nemyslieť,
  • hovorím o svojich pocitoch so svojím mužom, otvorene, ideálne s pokojom v duši (aj keď to sa mi vždy nedarí :)),
  • komunikujem len s ľuďmi, ktorí ma nabíjajú pozitívnou energiou,
  • naučila som sa rázne hovoriť nie a myslieť na to, čo ma robí naozaj šťastnou.

Ono sa vraví, že aj pri nehode v lietadle si najskôr musí nasadiť záchrannú masku matka, až potom ju dáva dieťaťu. Presne aj ja som zástanca toho, že spokojná mama je základom toho, aby bolo spokojné aj dieťa. Lebo dieťa nás zrkadlí, veľmi zrkadlí. Opačne by to nefungovalo, lebo by sme tým neraz šli proti hraniciam v nás a až potom by z našich detí rástli nezvládnuteľní, rozmaznaní „frackovia”. Ak im však ukazujeme aj cesty sebaúcty a sebarealizácie, som si istá, že im dávame do života oveľa viac, než keby sme sa obetovali a robili zo seba chodiace zombie. Smejme sa s deťmi, šantime a robme veci, ktoré sme kedysi robili radi. Neškatuľkujme a netvárme sa, že “to sa predsa nerobí”. Kedy naposledy ste chodili popísaní fixkou? Ja napr. dnes, sranda veľká…  Premýšľali ste už nad tým niekedy takto? Skúste. Prajem krásne dni s vašimi deťmi a pokoj v duši.

S láskou Gabi

Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

FB button GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Gabriela Kadlečíková