"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Dojčenie, Kontaktné rodičovstvo

Ako sme sa predojčili k porozumeniu

dojcenie GABRIELA KADLECIKOVA

Foto: súkromný album autorky

Dojčenie. „Čo už len na ňom môže byť veda”, povie si asi každá z nás, čo nikdy nedojčila. Veď to je príroda, niečo, čo proste je. Netreba sa to učiť.

Hmm, áno, aj nie. Ono je to to najprirodzenejšie, čo môže byť, ale veda to naozaj niekedy je. Smutné je, že k tomu prispejú neraz aj nekvalitné predpôrodné prípravy, príp. spochybňovanie a chaotické vysvetľovanie či spochybňovanie matiek v pôrodnici.

Pripravovala som sa ešte v tehotenstve

Ako sme to teda mali s Alexkom my? Ešte počas tehotenstva ma v jednu chvíľu osvietilo a napadlo mi skontaktovať sa s laktačnou poradkyňou z nášho regióna. Veronika bola ochotná sa stretnúť, a aby sme z toho mali viaceré, dohodli sme si pár stretnutí v úzkom kruhu. Veronika priniesla manipulačnú bábiku,na ktorej nám ukázala, ako najlepšie uchopiť bábätko tak, aby sa prisávalo správne, papkalo dostatok mlieka a nerobilo maminke šarapatu na prsníku. Vyvrátila zopár mýtov, ktoré vám doteraz v mnohých pôrodniciach budú tĺcť do hlavy. Napr. že máte dojčiť najviac 10 či 15 min. na každom prsníku, dojčiť len každé tri hodiny a po dojčení si umývať prsia mydlovou vodou a pod…
Veronika nám povedala nám, že nie každé váženie pred a po jedení naozaj vypovedá o tom, ako bábätko prospieva a mne sa proste vrylo do podvedomia, že až budem v pôrodnici, nemám sa znepokojovať. Keď sa potrebujete poradiť, príp. uistiť, že vaše pocity sú správne, odporúčam kontaktovať sa s laktačnou poradkyňou. Výborné blogy píše a poradenstvo pri dojčení poskytuje aj Adriana Kráľová, toto je jej web.

O mojom pôrode si môžete prečítať v tomto blogu. Bonding po pôrode bol samozrejmosťou, hoci som chcela dvojhodinový bez prerušenia, bola som vďačná aj za 20 minút a potom, keď bábätko odvážili a odmerali, doniesli ho v perinke. Ja som neváhala aj takto si ho zobrať a prikladať k prsníku a využila som tak čas, cca ďalšiu hodinu, čo bol malinký so mnou… Ak teraz chcete reagovať, že toto nie je pravý bonding a prečo separácia atď, verte, že o tom viem, ale pre mňa bolo v tej chvíli veľkým víťazstvom aj toto.

Ja som Alexka zásadne dojčila bez perinky už v pôrodnici, pani upratovačka, čo chodila ráno umyť podlahy vždy na mňa pozerala „a to sa takto nebojíte ho držať?” Len som sa smiala, že ja ho neviem držať v perinke. Potom sme mali jedno náročné ráno, kedy bol malý nonstop na prse a najlepšie sa mu pilo, keď som ja chodila, tak sme sa “špacírovali” tak po izbe, prišla sestrička, že čo zas robíme. Myslím, že zo mňa mali v pôrodnici celkom šou.

Takisto som trvala na tom, aby moje bábätko nikto nedokrmoval, a ak by bolo z hľadiska ohrozenia zdravia dokrmovanie nutné, budem si ho dokrmovať sama, a to lyžičkou. Aj tak bolo, asi pol dňa sa malý dokrmoval, dnes som si istá, že to nebolo nutné, ale ja som aj tak hrdá na to, že som aspoň tú fľašu dokázala eliminovať na nulu.

U nás neexistoval žiadny cumlík, na čo aj… Keď malý precital, automaticky som ho dala na prsník a bolo, tak aj spal. Celé noci, aj v pôrodnici, sme spali spolu… bolo to krásne. Dudkal si koľko chcel a kedy chcel. A hoci som sa snažila o to, aby sa prisával správne, predsa sa niečo pokazilo a mňa doma chytila bolesť a kandidóza.

Ťažké začiatky

To, že sa malý chvíľami neprisával správne vidím v prerušenom bondingu a v tom, že na prvú noc mi bábätko nechceli dať, aby som si vraj oddýchla, čo som ja dosť ťažko niesla, pretože vnútorne som to cítila inak.

Kvôli kandidóze sa malé ranky zmenili na rany a hoci som vďaka odbornej pomoci laktačnej poradkyne používala vhodné prípravky (univerzálnu masť aj citrovital a iné…), rany zostali a nechceli zrásť. Nakoniec sme spoločne hľadali prírodnú cestu, pomohla mi nechtíková masť z jednej bylinkárne. Za pár dní bolo po ranách. To, čo ma trápilo skoro dva mesiace a čo bolelo ako hrom na tele aj na duši, lebo som si veľmi túžila dojčenie užívať, odrazu odznelo. Zrazu bolo také nádherné to večerné aj hodinové dudkania. Láska a pokoj okolo nás.

Podpora nadovšetko

V najťažších chvíľach stál pri mne manžel, ani raz nepovedal: „Nedojči, kašli na to, daj mu fľašu, aj tak ťa to len bolí.” Práve naopak, povzbudzoval ma, že to isto skoro prejde, večer, keď malému bolo aj vďaka refluxu najlepšie na prsníku, tak mi muž nosil jedlo do postele a kŕmil ma, dával mi piť vodu, aby mohol malý nerušene dudkať a ja som nebola hladná a smädná (dojčila som totiž poležiačky, aby som si aj ja oddýchla). Spätne to vnímam s najväčšou láskou, vďakou a pokorou voči nemu. Zvládol všetky moje hysterické plače, stokrát šiel do lekárne pre nejakú vec, čo som dúfala, že mi pomôže. Bez neho a bez mojej laktačnej poradkyne Veroniky nedojčím. A aj v tomto blogu spomeniem milé slová môjho tatina, ktoré mi napísal, keď som sa raz zúfalá sťažovala, že to dieťa je celý deň na prse a vtedy mu ani reflux nevadí, ale ja sa nemôžem z postele pohnúť: „užívaj si to, prídu chvíle, kedy si veľmi budeš priať, aby na tom prse bol a už nebude chcieť”.
Veľmi dôležitá je aj podpora pediatra. Ďakujeme našej pani doktorke, že nás vždy a za každých okolností v dojčení podporovala a podporuje. Aj pri našom tichom refluxe, lebo som už počula aj také rady lekárov, ako prestať dojčiť, príp. dojčiť len každé tri hodiny a pod. 
Dojčíme sa už skoro 9 mesiacov. Nič nie je krajšie. Pre mňa nie. Malý spočiatku v noci pil len tak dvakrát, potom častejšie a teraz je na prse aj každú hodinku, ale spíme spolu, ja dojčím v polospánku. Veď to najviac, čo mu môžem dať je moja láska a istota.

Všemocný sunar a zázračná kaša

„ A to mu zas ideš dávať jesť? Bude mu zle. A to prečo zase je? Určite máš slabé mlieko.  Máš málo mlieka, treba mu dať sunar. Daj mu kašu, nech spí celú noc.”

Veľa ľudí vás bude strašiť: „len pre neho nebuď živý cumlík, len ho nenos… “ Tak máličko ľudí ešte dnes vie, že dojčenie ani zďaleka praďaleka nie je len o prísune potravy. Že je o dôvere, o prapotrebnej socializácii, o budovaní vzťahu, dôvery a nehovorím o veciach potrebných pre fungovanie tela (stabilizácia telesných funkcií, teploty, rozvoj mozgu).

Treba naplno využiť aj šestonedelie a dojčiť a oddychovať a spať. My sme s Alexkom neraz strávili celý deň v posteli, on na prse a ja som oddychovala tak. Poviem vám, neraz som mala myšlienky, či je to skutočne dobre, či by fakt sa nemal najesť a tri hodky spať a potom sa najesť a zas spať… Realita je úplne iná a len tým, že sa nenecháte spochybniť a budete vnímať svoje vnútro a dieťa, všetko bude v poriadku.

Nejedz toto a hento, najlepšie nič

Aj vás všetci strašili, že ako nebudete môcť jesť strukoviny, citrusy a všetko, čo sa začína na písmeno K (či ako to bolo) a neviem čo ešte? Ja som sa pred malého narodením počula, že treba skúšať od začiatku jesť všetko. Sú bábätká, ktorým môže niečo z maminej stravy vadiť a poznám také, ale sú aj také, ako náš Alex, ktorému nevadí nič. Neviem, možno je to aj tým, ako som si to nastavila v hlave, že to proste tak bude. Tak som si v pohode týždeň po jeho narodení dala aj dva klásky varenej kukurice, veď bola sezóna. 🙂 Jedla som v zime citrusy, kapustu, v podstate úplne všetko. tiež som toho názoru, že deci kvalitného vína nikomu neublíži. A som zástanca toho, aby sa dojčiace matky, keď ochorejú liečili. Ja som prekonala dosť zlú angínu a neviem si to predstaviť bez liekov. Vždy sa dajú vybrať tie vhodné aj pre dojčiace ženy a je to aj o osvete vášho lekára. Tiež si myslím, že tým, že mama je pestrú a zdravú stravu, dostáva sa niečo z nej aj bábätku a prvé prikrmovanie nemusí byť také, že dieťa sa tvári ako kakabus… Náš malý napr. rád spapá hocičo. Zatiaľ. 🙂

Bye, bye, dudlík

No a čo sa týka dudlíka a dojčenia, tak ja som od začiatku bola proti dudlu. Celkovo. Vedela som, že môže, ale ani nemusí narušiť správne prisatie, znížiť tok mlieka a celkovo trošku skresliť vašu komunikáciu s dieťaťom. Alexander dudlík nemal. Lenže cca v 2,5 mesiaci sa mu zhoršil ten tichý reflux a po prebudení už x-tý krát sa dokázal upokojiť s ním, lebo mňa prsia boleli, ako šľak. Nechcel ho, vypľúval, vyhadzoval, ale naučili sme ho naň. Vnútorne som sa s tým nikdy nestotožnila a asi to moje dieťa cítilo, lebo, keď mu vyrástli prvé dva zuby, pohrýzol ma pri dojčení do krvi, až som si povedala a dosť, lebo som vedela, že toto môže mať dudlík na svedomí. A aj mal. O našom dvojtýždňovom detoxe od dudla bude ďalší blog, už teraz môžem prezradiť, že to dopadlo skvele. Nehryzie ma, viem zas oveľa pohotovejšie reagovať na jeho potreby a som naňho neskutočne pyšná. Čiže tie, čo váhate, všetko sa dá, len treba chcieť a skúšať to s láskou, pokojom a nehou. Hnevom nič nedosiahnete.

Hlavne si nič nevyčítať

Ak naozaj to dojčenie nejde, ako by malo, príp. ste naozaj nútená dať bábätku umelé mlieko, nemajte hlavne výčitky, nie ste o nič menej milujúca mama. Pre dieťa je podstatná spokojná mama a nie mama utrápená, vysilená, na pokraji zrútenia…

Ja som také stavy pri Alexovom refluxe neraz mala a poviem vám, nechcela by som vrátiť čas… Preto si vážim podpory mojich najbližších a pár priateľov, bez nich by som to nezvládla.

Večery bez plačov a svieže rána

Ešte k tým obávaným večerným plačom bábätiek. Tie sme, našťastie,  nepoznali, my sme malého uspávali buď v šatke alebo bol na prse. A keď začal byť už nesvoj, vždy sme volili jednu z týchto ciest. V šatke to malo tú výhodu, že sme chodili aj do večera po vonku, bolo leto a stihli sme si užiť aj večerné grilovačky. Nie každý plač je plač od bolesti, od bruška či od zubov, môžu to byť nespracované podnety, môže to byť neistota, môže to byť x iných vecí. Prv než do bábätka nalejete Espumisan, či mu vrazíte dudlík, skúste vnímať, čo vám hovorí. Ak sa upnete na to, že bábätko sa má najesť a vydržať tri hodinky spať bez prebudenia, budete dosť nešťastné (česť výnimkám, ktoré tak spia).

Veľmi, veľmi vám pomôže, ak sa zmierite s tým, čo je. Nebudete svoje dieťa porovnávať s inými deťmi a nebudete na ňom testovať všetky možné spôsoby dojčenia, nedojčenia, skorého prikrmovania, aby spalo “akože” celú noc a pod.

Náš Alex má v čase písania tohto blogu skoro 9 mesiacov a na prsníku je v noci nespočetne veľakrát. Keby ste ma zabili, neviem koľko, pretože spíme spolu a vždy, keď sa začne preberať, otočím sa k nemu, za pár minút či sekúnd sa ududká, odvalí sa a spí ďalej, a ja tiež. Dokopy som hore asi oveľa menej, ako mama, ktorá musí vstať, ohriať mlieko, dať fľašu bábätku, uspať ho a znova si ľahnúť. Ak sa jej to opakuje niekoľkokrát, nezávidím jej. A kto sa vás v pol roku bábätka začne s údivom pýtať, prečo ešte nespí celú noc, asi vie pramálo o tom, čo sa v mozgu bábätka odohráva. Zoberte si, že v priebehu pár týždňov sa takmer z nepohybujúceho tvora zmení na lezúňa, štvornožcca, objaviteľa, mysliteľa a za deň sa mu podarí toľko nových vecí, čo vám možno ani za rok.  A že sa budí? A divíte sa mu? Skvelé články a ebooky o detskom spánku nájdete na stránke Prosím spinkej, odporúčam.

Prosimspinkej Audiopřednáška

 

Je fľaša povinná výbava?

My sme za týchto 9 mesiacov ani jedenkrát fľašu nepotrebovali. Ako som písala vyššie, keď v nemocnici lekári trvali pol dňa na dokrmovaní, dala som mu jesť lyžičkou. Keď mal Alex asi 4,5 mesiaca, vydrapol mi prázdnu šálku od kávy a šiel si akože upíjať. Tak si vravím, dieťa, na čo tebe by kedy fľaša bola. Až sme začali s príkrmami a začal piť okrem môjho mlieka aj iné tekutiny, dostal svoj hrnček (porcelánový, taký má najradšej) a pije z neho. Vždy mu ho ešte pridržiavam, lebo by bolo asi skoro po ňom, ale čo potrebuje si upije a máme z toho radosť obaja. Sme živý dôkaz toho, že bábätká žiadne čaje nepotrebujú, stačí, ak sú prvé mesiace dostatočne často dojčené. Náš malý sa narodil v lete a boli sme v šatke skoro stále vonku, keď sa prebral, jednoducho sa napil a keď si pýtal v bdelom stave, pil hocikedy chcel on a tak je to doteraz.

Toto bol náš príbeh dojčenia. Náš príbeh lásky a vzájomného spoznávania. Možno si myslíte, že som trafená, ak sa teším z tých nocí, čo je na prsníku. Po tých ťažkých začiatkoch je pre mňa dojčenie bez bolesti úžasným zážitkom. Neviem, dokedy bude Alex moje mliečko chcieť, viem, že až to raz skončí, bude mi to chýbať. Verím, že to tak skoro nebude.
Ale poviem aj tú druhú stranu mince, nehrozí mi, aby som večer niekam šla, lebo po zaspatí sa stáva, že už aj o tridsať minút ma volá k sebe. Nikto iný ho neutíši, takto je to jednoduché, prídem, pricucne sa a spí ďalej, trvá to pár minút a zas môžem chvíľu odísť. Čiže večerné žúry s kamarátmi mi nehrozia, ale ani nechýbajú. Užívam si to, čo je teraz, viem, že to nebude až tak dlho trvať a vínko s kamošmi si ešte dám…
Ženy moje, celé je to o vás, o tom, čo cítite vy a pri čom sa cítite vy s bábätkom dobre. Počúvajte deti a svoje srdcia, oni vám cestu ukážu. Nikto a nič nevyrieši za vás to, čo si vy želáte.  Dodojčenia.

S láskou Gabi

Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

FB button GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Gabriela Kadlečíková