Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Kontaktné rodičovstvo

Strašiak menom nočník

www.gabrielakadlecikova.sk NOCNIK

Zažili ste už ten pocit, ako márne sedíte v čakárni u lekára, ktorému máte odovzdať vzorku moču, ale vaše telo absolútne odmieta spolupracovať? Do toho vás aspoň päťkrát osloví sestrička, že či teda už niečo pre nich máte. S každou jej otázkou sa akoby všetky tekutiny z vášho tela odparia, až sa nakoniec vyparíte z čakárne aj vy, s tým, že proste teraz to nejde. A len čo opustíte sterilné chodby nemocnice, ide vám močový mechúr roztrhnúť.

A teraz si predstavte, že ste tak jeden a pol ročné dieťatko a za ušami stále počúvate: “Nejdeš cikať? Nechce sa ti už? Už si dávno necikal. No tak, sadni si na nočník. Nie, že sa počúraš. Aha, tu je nočníček, kamarát, tak si naň sadni.”

Prestali ste moje riadky vnímať už po druhom upozornení? Nedivím sa vám. A toto robia aj naše deti. Som presvedčená o tom, že všetky tie odplienkovacie problémy si nesieme akurát tak my vo svojich hlavách. Že príroda to zariadila tak, ako plazenie, štvornožkovanie, stavanie, chodenie, rozprávanie… proste na to musí dozrieť každé dieťa samé. V správny čas. Ak tlačíme na pílu, je to stále tlak, ktorý vyvoláva protitlak.

Skúste sa vypnúť. Otázky typu: “A vy ešte stále máte plienky? Už ho, dúfam, posádzaš na nočník. Plienky sú fuj.” Jednoducho ich vypustite. Naozaj si ich nepripúšťajte a počúvajte len svoje dieťa.

Je dokázané, že:

  • dieťa musí dospieť vývojovo do štádia, kedy dokáže ovládať zvierače a teda aj to, či svoje potreby udrží do času, kedy príde na wc či nočník,
  • každé dieťa má túto vekovú hranicu inú, jedny to dokážu už v roku a pol a iné deti v troch rokoch,
  • bezplienková komunikačná metóda od narodenia určite v niečom toto štádium uľahčuje, ale nie je podmienkou, aby ste sa dokázali vcítiť do dieťaťa, kedy je ten správny čas.

 

Leto prialo holým zadkom

Náš Alexander mal na začiatku júla dva roky. Samozrejme, reči, či ešte nosí plienky a prečo a pod. som si vypočula niekoľkokrát, ale po mojom uistení, že je všetko v poriadku a ja nevidím žiadny problém a mojom sebaistom tóne hlasu, sa tieto otázky eliminovali. Ak priamo Alimu niekto vravel: “Fuuuj, a Ty máš plienky, nevieš sa vypýtať?”,  vždy som ho s láskou objala a povedala mu, že sa nemá za čo hanbiť a určite sa ani ujo/teta nikoho nepýtajú, či môžu ísť kakať či cikať.

Keďže leto prialo holým zadkom, náš chodil “na holato” často. Nočník dovtedy úspešne ignoroval, na redukciu na wc si sem tam sám sadol, že ide cikať. Ako začal lietať holý, sem tam sa mu ušlo vycikať aj na podlahu či iné, nie veľmi vhodné, miesto.Kakal výhradne do plienok, dokonca, keď bol holý, vypýtal si plienku, šiel sa skryť do obývačky a tam vykonal, čo potreboval. A tak sme hodili reč, vravím mu, že tam v rohu v spálni je nočník, kde môže skúsiť ísť cikať. Prípadne, ak by chcel, rada ho vyložím aj na redukciu na wc alebo môže ísť do trávy von. Vonku do trávičky to bola radosť… Tam akoby si naplno uvedomil, že on to cikanie aj dokáže ovládať. Zastaviť, spustiť, vydržať. Skúšal a testoval to, až začal chodiť na nočník aj vnútri. Napriek tomu som mu plienky dávala, keď sme šli niekam na výlet a, samozrejme, na spanie. On totiž ak mal čo i len kraťasky, cikal cez ne.

 

Všetko zlé je na niečo dobré Alebo ako nás črevná viróza od plienok odučila

A potom dostal môj neboráčik črevnú virózu, ale že riadnu. A vtedy, hoci ho všetko bolelo, sa mu lepšie vylučovalo na nočníku. Sám si naň dobehol vždy, a teda, že to nebolo päťkrát za deň… Odvtedy ani neviem ako, sme plienky prestali dávať. Keď chce cikať a má niečo na sebe, povie nám, že potrebuje ísť. Keď sme vonku, najradšej ciká do trávy. Na spanie mu dávam plienku, ale čím viac sa stáva, že plienka je ráno suchá, a to mával teda precikanú riadne.

Aj toto nočné ovládanie cikania a to, že občas aj v noci zahlási rozospatý:cikať, ma utvrdilo v tom, že už asi naozaj dozrel ten čas.

Úprimne sa priznám, že neviem, čo bude, až nastane krutá zima .Možno príde ešte nejaký skrat a malý bude opäť potrebovať ešte plienky. Ja nie som zástanca toho, že ak raz vezmem, už nevrátim. Počúvam ho, čo mi signalizuje, vraví, čo potrebuje.

Nerobím drámu z toho, že má plienku v noci. Úprimne? Radšej budem vynášať mokré plienky, ako denne riešiť, čo s prečúraným matracom. Tiež nie som prívrženec neustáleho bombardovania otázkami, či chce či nechce na WC.

Tlak vytvára protitlak

Nevytvárajme na naše deti tlak len preto, že susedovie Janík už je odplienkovaný (zatiaľ čo jeho mama denne utiera mláčky, perie ocikané veci, ale! Janík je posádzaný na nočník a plienky nemá). Netrápme sa ani preto, že niečo šlo hladko a teraz sa to znenazdajky pokazilo. Psychika dieťaťa je veľmi citlivá. Stačí, v našich očiach, malá zmena a môže sa to niekde odraziť. Ja mám napr. z detstva stále vsugerované, že pred cestou treba čúrať, lebo veď, kde budeme stáť po ceste, je to problém a bla, bla…. Tak sa mi to dostalo do podvedomia, že moja psychika pred cestou navádza moje telo cikať niekoľkokrát a po nasadnutí do auta či busu ma pocit chytí znova. Panika, čo, ak nebude kde. A nezabúdajte ani na to, že deti sú naše zrkadlá.
Vážte to, čo vravíte deťom. Nestrašte ich, ale povzdudzujte, ale ani prílišne nechváľte. Radujte sa z toho, čo je, ale zase nemusíte zapaľovať ohňostroj pri každom malom bobku. 🙂

Celkom som úprimne zvedavá, či vám  ešte niekedy budem o odplienkovaní písať nejakú storku na pokračovanie alebo to naozaj prišlo. 🙂 Krásne jesenné dni plné slnka v duši a viery vo vlastné deti.
S láskou Gabi
Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

Pozvánka FB Gabriela Kadlečíková

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková