Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Dojčenie, Kontaktné rodičovstvo, Pôrod

Rodila som na Myjave (neverte všetkému, čo sa vraví)

Alexander – Gabriela Kadlečíková

Zdroj: osobný album. Autor fotografie: Nataly K. Photography http://nataly-k-photography.webnode.sk/

Pár mojich postrehov z deväťmesačného očakávania našej lásky sa stretlo s vašimi kladnými ohlasmi a objavilo sa aj pár poznámok, že ste zvedaví na blog o pôrode.

Keďže tu pri mne spinká 11-dňový anjelik, mám ho ešte v čerstvej pamäti, tak poďme na to.

Nechcem nikoho strašiť, ale ako hovorila naša pôrodná asistentka p. Krúpová, dostaňte si do hlavy, zaduplujte si to tam, že pôrod fakt bolí, ako ešte nikdy nič nebolelo (teda pokiaľ vám nikto zaživa netrieštil kosti…), ale výsledný efekt je aj tak prenáááádherný.

Keďže som rodila v nemocnici na Myjave, bude to zároveň akási moja “recenzia” na môj pobyt v nej. 🙂

Pre mňa bol v podstate celý pôrod krásny, hoci predposledné kontrakcie boli fakt utrpením, kedy racio funguje, telo neposlúcha. Podrobne popíšem len záver. Fučala som v podrepe, v kľaku, s nosom zaboreným do postele a vravím si nahlas, „sakra, takto nemám predsa dýchať… “, v hlave mi hučia slová z predpôrodnej prípravy, dýchajte do priestoru, mmm, tak strašne rada by som… aspoň dýchala.

Alebo celkom zabávné je, keď vaše telo zmieta kontrakcia, pri ktorej vám je ako tak znesiteľne jedine v pokľaku a sestrička vám káže ležať, mať vystretú ruku a nehýbať ňou, lebo vám ide napichnúť infúzku. Bože, ako rada by som, počujem, vnímam, viem, nevládzem… Skúšali ste niekedy ovládať kŕč? Tak takýchto X kŕčov v slabinách vás priam pridúša a štípu vás kríže a fakt strašne chcete držať tú ruku vystretú, aj sa nehýbať… „vy ste si tú infúziu vytiahli z ruky…Vážne? Sorry, pani sestrička, vôbec o tom neviem… viem len, že už tak strašne chcem tlačiť. 🙂

Môžeme ísť na sálu, skvelé, už nech tam som. Posledná kontrakcia tesne pred pôrodným kreslom, idem do podrepu… „ Ale pán doktor vás na zemi rodiť nebude…Viem, nie som hlúpa, pani sestrička, ale teraz si rozkazuje telo, nie moje racio. A verím, že keby bolo najhoršie, zvládneme to aj na zemi.“

A ide sa na to, pár kontrakcií, pár zatlačení a odrazu mám na bruchu položený najkrajší zázrak stvorenia, najväčší dar, šťastie. Môj manžel plače, ako malé dieťa a ja hladkám ten poklad a už teraz viem, že ho nikdy neprestanem ľúbiť.

Pôrod placenty? Netuším kedy bol… Šitie? Tých pár stehov s pokladom na bruchu a s upozornením doktora, kedy to bude viac bolieť, nemôže byť problém a ževraj ma aj cievkovali? Tak o tom nemám ani páru… Nemám, lebo si držím na hrudi viac, než život, lásku, nehu, zázrak…

Zopár postrehov:

  • Ak máte partnera, ktorý s vami fakt chce byť, berte ho so sebou. Môj manžel bol so mnou celý pôrod, od tých kontrakcií, čo takmer neboleli až po okamih, kedy som už šla na izbu. Neskutočná pomoc, opora, keď vám má kto pomasírovať kríže, podržať veci, keď na seba púšťate litre vody v sprche, slová ty to zvládneš, milujem ťa, som na teba hrdý, vážim si ťa, bol to najkrajší zážitok v mojom živote”… toto všetko posunie váš vzťah úplne na iný level.
  • Apropo „úľavové“polohy a dýchanie. Fakt nepodceňujte predpôrodnú prípravu, dá vám do hlavy taký skvelý program :), že budete automaticky správne dýchať tak, aby ste sa úplne nevyčerpali.  Vy by ste v podstate tak samé dýchali, ale mohlo by vás zneistiť x vecí, takto viete, že to dýchanie vám pomáha. Dodá vám barličky istoty, nepôjdete do neznáma, budete mať zafixované, čím viac bolí, tým skôr vidím svoju lásku… Pozn.: moje top  „úľavové“polohy: na fitlopte a v sprche 🙂 Asi to bude tým, že som väčšinu tehotenstva cvičila na fitlopte a nič viac som si na boľavé kríže neužívala, ako teplú vodu. 🙂
  • Tie, čo už rodili a cvičili pred tým s Aniballom alebo Epi-nom mi dajú za pravdu, že to bola veľká škola tlačenia 🙂 Mne to ohromne pomohlo, vedieť, ako tlačiť, mať v seba dôveru, že to určite zvládnem. A ten pocit, keď ostatné nemôžu na druhý deň stoličku ani vidieť a vy si vďaka nejakému mini nástrihu dojčíte posediačky svoje dieťa, na nezaplatenie. 
  • Ak máte lekára, ktorému dôverujete, je to polovica vašej istoty. Ďakujem dr. Martinovi Krčovi, že som sa na neho mohla obrátiť počas celého tehotenstva, že ma nehnal hneď na vyvolanie pôrodu, len čo padol deň termínu a že môj pôrod viedol. Vtedy, keď idete do neznáma, každá istota, ktorej môžete veriť, je nesmierne cenná. 
  • Ak vám to vyslovene nevyžaduje, nekričte… Fuu, v deň, kedy som rodila, rodilo šesť ďalších žien, psychicky náročné to počúvať, neraz som fakt utekala do sprchy… Nehovoriac o tom, ako sa tým musíte vysilovať. Ako je mi jasné, že občas sa nedá, posledné kontrakcie na čakačke som si už div nepoplakala, ale furt mi blikala v hlave tá kontrolka: nerev, dýchaj, roď…
  • Využite každú sekundu s maličkou láskou. Prvotný bonding a potom keď vám ho aj dajú oblečeného, nenechávajte ho tam ležať v postielke pri vás, ja som si ho aj v perinke priložila na hruď, jednak sme sa pekne prisali a jednak vôbec neviem o tých úkonoch spomínaných v texte vyššie… A na izbe takisto, dojčite bez perinky, malé vám bude tlačiť na brucho, budete sa viac cítiť, vnímať, voňať :),  ešte sa vám lepšie bude zavinovať maternica (samotné dojčenie tomu pomáha). Ja som sa pár dní po pôrode vošla do nohavíc, ktoré som nosila pred otehotnením.
  • Komunikujte. Ak máte nejaké požiadavky, nikto o nich nemôže vedieť, pokiaľ o nich nepoviete. Vždy som čítala len to, ako sa ženy sťažovali, že im nebolo umožnené to či ono. Je to len o komunikácii. Ďakujem celému Gynekologicko-pôrodníckemu oddeleniu na Myjave, že napriek mojim obavám, bol môj pôrod úžasný zážitok, aj keď je čo zlepšovať, hlavne po pôrode, ale myslím, že všetko sa dá, keď sa chce. Zvlášť vďaka patrí  p. Krúpovej, ktorá dokázala zorganizovať sedem pôrodov na čakačkách tak, aby nám bolo splnené to, čo sme chceli, čo zrejme nebola ani trochu zábava…

Čo by som zmenila:

  • Ak máte plánovaný pôrod, ako ja, musíte ísť do nemocnice deň vopred, fuuu, pre mňa dosť psychicky náročné. Bola by som ochotná prísť tam spísať tie papierovačky vopred, aj absolvovať všetky vyšetrenia, ale ísť spať domov a prísť radšej ráno na piatu v deň pôrodu. Noc v cudzej izbe, s obavami aj vierou, dosť náročná. Navyše ma dosť hnevalo, že môj pôrodný plán obsahoval všetky údaje, rodinnú anamnézu, lieky, ktoré užívam, operácie atď… Aj tak som sa pri príjme cítila ako na výsluchu, tri sestričky v jednej miestnosti sa div neprekrikovali a pýtali na to isté. Som si vzala svoj pôrodný plán a čítala z neho. Ako prísť tam v kontrakciách, asi taká milá nebudem.
  • Novorodenecké oddelenie by mohlo nechávať aj v deň pôrodu na noc deti svojim mamám, aspoň takým, čo sa na to cítia a keď je mama aj dieťa v pohode. Ja som bola po pôrode v poriadku, veľmi som si želala mať v noci drobčeka pri seba. Vraj si mám oddýchnuť… Môj oddych znamenal spať 3 hodky  a budiť sa na každé zaplakanie bábätka, či to neplače to moje… Taký  oddych, ďakujem, neprosím. Ak je bábo a mama OK,  pekne od začiatku ho mať pri sebe a bola by som fakt max. spokojná.
  • Rovnako by som privítala dvojhodinový bonding, ale v pravom slova zmysle, ak je to možné, spraviť všetky potrebné úkony na matke, príp. ich nechať na neskôr. Mne osobne neskutočne pomáhalo mať svoje dieťa na sebe, nič okolo ma netrápilo, nič som necítila, len to, že je tu a dýcha…

 

  • Komunikácia niektorých sestričiek na novorodeneckom oddelení. V podstate tam nie je žiadna sestra zlá, ale spôsob, ako vám niekto oznámi, ako by ste mali dojčiť podľa tabuliek a spôsob, akým vám to povie niekto druhý úplne to isté, ale v pohode a s tým, že vy ste mama a rozumiete si, to urobí s vašou laktáciou divy 🙂 Milé sestričky, myslite na to. Väčšinou je to všetko v hlave, upokojte nás tie prvé dni, kedy sa rozreveme aj pre to, že sme nenadojčili 20 ale 15… Celkovo by som odporučila upraviť ten systém prebaľovania, váženia, dojčenia… Ono, keby som sa riadila tým predpísaným, malého revajúceho by som v tom strese asi nenadojčila dodnes 🙂 Tiež, keď beriete deti na vyšetrenie, sú mamy, ktoré by rady boli s nimi, a už vôbec neschvaľujem to, že mi dieťa bez oznámenia odnesiete, pokým som na WC. Ale musím povedať, že srdečne ďakujem pani doktorke a p. primárovi z novorodeneckého, aj sestričkám, že mi vyšli v ústrety v mojich požiadavkách.

No a ako sa vraví, pôrodom to len začína, ale o tom neskôr 🙂 Aktuálne potrebujem rozhýbať svoj boľavý kĺb, ktorý jediný to pri pôrode “schytal”, pretože drobec sa nepýta, či sa mama môže hýbať alebo nemôže… Ale pamätajte, všetka bolesť, všetky slzy, ktoré kedy vyplačete či už v tehotenstve, pri pôrode, alebo po ňom, zmaže vždy krásny pohľad vášho dieťatka… A pôrod si užite, ja naň s láskou spomínam.

S láskou Gabi

Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

FB button GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková