Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Dojčenie, Kontaktné rodičovstvo, Nosenie

Refluxy, koliky a iní zlodeji detského spánku

nosíme s láskou Gabriela Kadlečíková

Foto môj súkromný album

Z pôrodnice som sa vrátila s bábätkom, ktoré presne kopírovalo svoje správanie z bruška, v noci spalo, cez deň bolo relatívne pokojné. Tri hodinky spal v postieľke, kočíku, či v šatke, Alexander nemal problém. Bol to spáč. Jasný.

Nikdy som mu žiaden režim nerobila a ani robiť, dúfam, nebudem. Plne som sa spoliehala na to, že je to živý tvor, ktorý si rozumie. Na druhej strane som už zo stretnutí s laktačnou poradkyňou vedela, že sú aj deti, ktoré potrebujú aktívne uspávať. Nemala som s tým ani ja, ani muž, najmenší problém.

Od začiatku spal Alex s nami v posteli, hoci postieľku sme mali “prirazenú” bez bočnice k posteli, pre mňa bolo a je pohodlnejšie, keď spí medzi nami. Vždy keď začal hľadať mliečko, dala som mu a dieťa spalo ďalej. Nikdy som nečakala na žiadne revy a podobne. Viem totiž, že dojčenie je spolovice o úplne inom, než o jedle, ale o tom neskôr.

Manžel chodil do práce vyspatý, čo nikto nechápal, „veď máte bábätko, tie v noci predsa plačú a nespia“.

Nepokojnejšie obdobie začalo cca dva týždne po jeho narodení. Najskôr sa začal budiť v postieľke či kočíku. Vravím si, pohoda, už viac vníma, potrebuje ma cítiť, tak spával väčšinou v šatke, nemala som s tým najmenší problém. Veď šatkovať som chcela… Takisto spával aj u manžela a my sme boli naďalej spokojní. Noci boli tiež pokojné. Lenže časom sa začal aj v šatke krútiť, odgrgávať aj dve hodiny po jedle a pučiť sa… Naša lekárka nám povedala, že s najväčšou pravdepodobnosťou pôjde o tzv. tichý reflux, kedy sa obsah žalúdočných kyselín vracia až o nejaký čas a mnohým nepomáha ani odgrgávanie a pod. Proste z toho musí vyrásť.

Na prelome druhého a tretieho mesiaca nastalo moje materské peklo, vtedy asi prikúrili pekelníci vo všetkých kotlinách, pretože malý sa zo spania takto preberal asi 8-krát za jedno denné spanie, bolo treba ho nanovo uspávať. Spať dokázal len so mnou, s mužom vôbec (predtým sa v pohode spolu nosili). V noci sa začal prehadzovať, síce spal, ale stonal a vykríkal a my sme boli každú chvíľku prebraní tiež. Moje nočné spanie sa skrátilo aj na 4 hodiny (pretože som nemohla počúvať to, ako mu je zle, jediné, čo ma tešilo, že on pritom aspoň spí), dni som prenosila a prečičíkala dieťa, zúfalá, nešťastná, nevyspatá, zhrozená. Skúšali sme všetky dostupné medicínske veci, medzitým nám reflux potvrdili aj na gastro sone. Do toho reči okolia: „Čo ho furt vláčiš, ako mačku. Určite mu je zle v tej šatke. Budeš mať kŕčové žily. Naučíš si ho a inak spať nebude. A dokedy ho tak chceš vláčiť?  A kedy mu to prejde? A čo na to nič nie je? Daj mu sunar, určite máš slabé mlieko. Nekoj ho toľko, to preto mu je zle. A naše decko spí 4 hodiny v kuse… a bla bla…”  Poznáte to? Máte chuť vraždiť. „Haló, haló, ja som tu mama, ja najlepšie viem, čo je pre moje dieťa dobré“.

Alex je spáč doteraz a teda, keď bol malinký a potreboval spať, jednoducho som ho uspávala nonstop. Pani doktorka na gastre ma div nevysmiala, „mamička, ale deti sa budia. Milá pani doktorka, ja dobre viem, poznám svoje dieťa a viem, kedy sa zobudí a je vyspaté a kedy sa zvíja v kŕčoch, je červený v tvári a stoná, že to nie je prirodzené.” Nechať ho dlhšie hore znamenalo len to, že sa v ňom znásobovala únava, raz sme to skúsili a už nikdy. Náš Alex, čo nikdy neplakával, reval, až sa zachádzal, vtedy sme s mužom vážne už mali strach.

Povedala som si a dosť. Budem ho uspávať, aj keby som mala všetku energiu minúť.
Naša pediatrička nás všemožne podporovala, je to úžasná pani doktorka a dodávala mi silu, kedy ma okolie valcovalo, podporila ma v dojčení, v tom, že sa dieťa rozhodne nemá nechať plakať, že ho treba láskať, dojčiť a hovoriť mu, ako ho milujeme. Našťastie mám aj kamarátky, ktoré ma podržali. A hlavne ďakujem mojej laktačnej poradkyni Veronike, že ma ubezpečila, že z hľadiska dojčenia je všetko ok. A že robím len dobre, keď sa Alexko upokojí len na prse, že mu ho dávam kedykoľvek a akokoľvek dlho.

Ale k merítku veci, deti sú naše zrkadlo. Čím viac som bola „na prášky”  ja, tým horšie záchvaty mal Alex. Mne pomáhalo čítať si knihu Vzťahová výchova, najmä pasáže o náročných bábätkách, a vtedy mi docvaklo, „robíš maximum, ty aj tvoj manžel, buďte na seba a malého hrdí a vydržte, bude dobre.”

Zrušila som všetky návštevy, aj tak by sme si ich neužili  a kontaktovala som sa len s ľuďmi, ktorí mi energiu dodávali, ktorí ma chápali. Ja som sa snažila dostať do pohody, relaxovať aj v bdení a spojila som sa s homeopatičkou. Nie všetko riešim alternatívne, ale tu už klasická medicína zlyhávala a potrebovala som sa pohnúť ďalej. Homeopatička ma podporila v tom, že Alexa treba zahŕňať láskou a nenechávať ho plakať, že dieťa a matka sú jeden prepojený organizmus. Ono, keď sa nad tým celým zamyslíte, všetko to dáva zmysel. Nakoniec nám homeopatia pomohla. Našťastie.

Veľakrát som svojich 15 minút v kúpeľni preplakala a sťažovala sa sama sebe, prečo my nemôžeme mať normálne bábo, ktoré nič netrápi. Bolelo ma, že sa nonstop budil a pritom tak veľmi chcel spať. Sú deti, čo za svätého neuspíte a toto decko by tak rado spalo… Revala som, že ma nemá kto vystriedať, lebo Alex vyžadoval len mňa, moje prso a moju náruč (tu ďakujem môjmu tatinovi, ktorý mi raz, keď som sťažovala, že malý je celý deň na prse a vtedy mu žiaden reflux nevadí, akurát, že ja sa nemôžem hnúť, povedal „užívaj si to, prídu chvíle, kedy si veľmi budeš priať, aby na tom prse bol a už nebude chcieť“).

Ak sa pýtate, prečo som teda nonstop nedojčila v šatke, tak dôvod bol taký, že som chytila škaredú kandidózu a vytvorili sa mi veľké rany a naozaj sa dojčiť nonstop nedalo. Viac o tom v mojom ďalšom blogu o dojčení.

Rada by som týmito riadkami podporila všetky maminky a oteckov, ktorých deti nespia tabuľkovo, prípadne ich niečo budí (či reflux, kolika alebo jednoducho majú veľmi citlivé deti, ktoré všetko v spánku prežívajú), aby sa vykašľali na všetky rady okolia, resp. skúšali len tie, o ktorých sú presvedčení, že „aaaha, toto veru skúsim.” Nedajte sa tlačiť do niečoho, čo viete a cítite, že nechcete vy, ani vaše dieťa. Počúvajte svoje dieťa, časom sa naučíte čítať všetky jeho potreby.

A k tým plačom, náš Alex ako bábätko neplakával. Vždy sme sa snažili jeho plaču predísť práve dojčením. Stalo sa nám dokopy asi 4-krát, že fakt spustil, a to vtedy, kedy sme sa ešte spoznávali a neodhadli situáciu. Ale viem, že sú deti, kedy rodičia sa aj na hlavu môžu postaviť a dieťa proste plače. Neviňte sa za to, ale nenechávajte ho plakať samé. Je rozdiel plakať v náručí niekoho, kto ma miluje, ako plakať osamote (aj to som si prečítala v knihe Vzťahová výchova a utvrdila sa v tom, že cítim správne).
Mojím dobíjačom bateriek boli chvíľky, keď bol malý hore, vtedy neplakal, nestonal,aj reflux zvládal v pohode, jemu to vyslovene len narúšalo spanie. Síce si myslím,  že to nebolo len refluxom. Prejsť z bruška do tohto sveta musí byť naozaj náročné, odrazu stratiť všetko bezpečie, pokoj a pod. Aj preto som zástancom čo najviac pokojného šestonedelia, o čom si môžete prečítať
v tomto blogu.

Tuto niekoľko vecí, ktoré pomohli mne:

  • Uspávajte deti tak, ako to majú radi (pokojne ich noste na rukách, v šatke, kolísajte, majte na prse, spite s nimi, čokoľvek, čo im dodá istotu, kašlite na neprajnícke reči, ako si ich naučíte, oni totiž už z brucha na vašu neustálu blízkosť naučené sú a často dôvod prečo plačú je práve to, že im tá blízkosť chýba a nenahradí ju ani zlatom obšívaný baldachýn nad postieľkou, ak v nej nebudete vy a vaše teplo a pokojný hlas). My sme prechodili km v šatke po vonku, prechádzky boli niekoľkohodinové, už vlastný pes so mnou odmietal chodiť, ale výsledok bol, že dieťa sa ľahšie po záchvatoch uspalo a medzi spánkami, keď bolo hore, bolo spokojné a teda som bola spokojná aj ja.
  • Ak dojčíte, dojčite aj nonstop, nič s tým nezhoršujete, naopak, ako keby mne vtedy zdravie povoľovalo, som si istá, že mať Alexa viac na prse, problémy by boli menšie.
  • Ak nedojčíte, vôbec sa netrápte, že by ste boli zlé mamy, veď je x ďalších spôsobov, ako byť s dieťaťom prepojené, aby cítili vaše teplo a lásku. Ale ich aj využívajte.
  • Nie každý plač znamená bolesť či hlad, je to aj nepohodlie, potreba kontaktu, oznámenie, „haló tu som“, počúvajte, čo vám vaše dieťa hovorí, v žiadnom fóre vám lepšie neporadia.
  • Spojte sa s maminkami, ktoré si podobným peklom prešli a už je preč, aj s tými, čo ním prechádzajú, ja mám nové kamarátky a veru neraz mi pomohli odraziť sa od dna.  S tými, čo sme mali rovnaké trápenie sme sa povzbudzovali a dávali si spoločné méty, ako sa po tomto hnusnom období zídeme pri koláčiku (inak, ešte sme to stále nestihli, najvyšší čas).
  • Nájdite si oporu v odborníkoch, ľahšie sa niekedy argumentuje pre tých blízkych, ktorí vás spochybňujú (napr. odporúčam Adrianu Kráľovú, sprievodkyňu materstvom. Občas si na povzbudenie stačí len pohovoriť s niekým, kto vás uistí, že ste plne kompetentní rodičia).
  • Buďte v pohode, čo najviac to ide. Mne pomáhalo tráviť čas v prírode, keď malý pokojne spal, čítala som motivačné knihy alebo len tak nejaké knihy, niekedy je lepšie čítať úplne od veci, vypnúť, alebo len tak chodiť a dýchať čerstvý vzduch.
  • Susedovic Toníček… každé dieťa je iné, zmierte sa s tým, a že susedov malý spí tri hodky v kočíku na balkóne, nuž, spí, váš potomok bude vynikať v inom. 🙂
  • Vytvorte si vlastné rituály a večer doprajte deťom pokoj, hoci je už Alexander väčší, stále máva večer náladu už o ničom, potrebuje svoje rituály, ísť do vane, potom si dať papať, pohrať sa, pri tlmenom svetle prečítať rozprávku a uspať na prse. Preto my žiadne návštevy po 17.00 hod. už neprijímame, a keď áno, tak sa im venuje čisto manžel a my máme svoj pokoj. Pokiaľ sme niekde dlhšie, tak tiež aspoň v skrátenej podobe musí náš večer mať podobný priebeh.
  • Doprajte pokoj deťom celkovo. Napr. ja som v šestonedelí neprijímala žiadne návštevy (bolo pár krátkych výnimiek). Tiež som toho názoru, že dieťa ma čas na návštevy nákupných centier a veľké návštevy. Predstavte si, čo sa mu všetko odohráva v hlavičke, áno, všetci chcú vidieť nového člena rodiny. Oni prídu, pokukajú, dáte im kávičku atď., pokecajú, pomojkajú a idú domov a vy potom večer uspávate rozrušené dieťa aj hodinu. U nás bolo to pravidlo, že keď Alexander spal, nebola tu návšteva a keď bola, tak ja som s ním šla na spanie von. Žiadne kolovanie z ruky do ruky sa tiež nekonalo, väčšinou bol v šatke a ak mal dobrú náladičku a chcel sa popestovať, nebol problém. Jasné, že sa to všetko mení, ako dieťa rastie, píšem o úplne prvých mesiacoch.
  • Tiež som sa naučila a overilo sa mi, že čím je kvalitnejší denný spánok, tým je aj ten nočný. Pri maličkých deťoch neplatí, že ich unavíte a lepšie pospia v noci, alebo čím neskôr ich dáte spať, tým neskôr ráno vstanú (odskúšané, overené).
  • Počúvajte svoje dieťa a jeho rytmus, nie každé dieťa je aj navonok unavené, napr. ten náš vôbec navonok nejaví extra prejavy únavy, ale už presne viem, kedy sa blíži jeho čas, vtedy mi stačí šupnúť ho do nosiča, pustiť si nejaký biely šum alebo žblnkot potôčika, ešte lepšie, ísť von a o chvíľu spí. Nedajte sa zmanipulovať rečami, veď nevyzerá na spanie, vy ste rodič, vy svoje ratolesti poznáte. Krásne aj o tomto píše Zuzka Mihalechova vo svojom ebooku.
  • Bežte aspoň chvíľu z domu úplné samé, kedy to len pôjde, aj 15 minút dokáže pomôcť (ak by ste mali hrôzu z laktačných poradkýň, že určite do vás budú hučať, že máte byť len s dieťaťom, tak toto mi radila práve jedna z nich, aby som najskôr išla aspoň na hodku týždenne a postupne tieto intervaly predlžovala, lebo spokojné dieťa bude len vtedy, keď bude spokojná aj mama a mama potrebuje byť občas aj čisto sama). Ja napr. chodím na masáž a pod., vtedy, keď sa malý môže vyspať s manželom a po zobudení sa pekne spolu aj pohrajú, treba dôverovať tomu, komu dieťa necháte, ak máte takých ľudí okolo seba viac, dobre len pre vás.
  • Smejte sa so svojimi deťmi a nerobte na nich ustarostené pohľady, tým len znásobujete ich pocit, že sa deje niečo nedobré. Buďte pre nich povzbudením. Pochopiteľne, nie vždy sa to dá a nie vždy to ide, ale keď to ide, treba to skúšať.
  • Majte svoj motivačný plán. Dodnes mám na chladničke svojich pár bodov, ktoré chcem zažiť, až Alexkovi skončí reflux, myslím, že okrem dentálnej hygieny a polhodiny spánku počas dňa, je asi desať ďalších bodov splnených (napr. čítať si knihu v leže, tráviť pol hodky v kúpeľni, ísť raz za mesiac na masáž či kozmetiku, umyť si okná a vyložiť si nohy atď.)
  • OPTIMISTICKÝ ZÁVER – všetko raz skončí, verte tomu. Ja som doslova počítala týždne, aby už mal krpec aspoň 5 mesiacov… A keď sa ma dnes niekto spýta, že„aj ty by si tak rada vrátila čas a mala doma opäť malé bábätko?“ Moja odpoveď je, „nie“ 🙂 Pre mňa to bolo naozaj ťažké obdobie, o to viac si užívam toto, ktoré je teraz. Neboli pre mňa horšie zatiaľ ani prvé vysoké teploty, ani prvý prerezaný zub (premrnčaný a prekakaný niekoľko dní), isto prídu horšie chvíle, aj keď neviem, čo môže byť horšie, ako robiť maximum a aj tak pozerať na dieťa, ktoré sa zvíja, stonie a nemôcť mu nijako pomôcť…

Určite vám poradím aj stránku Prosím spinkej, na ktorej sa veľa dočítate o detskom spánku a mnohé vám určite pomôže pochopiť a nebudete sa vôbec cítiť neschopní.  Mne osobne najviac pomohla Lenkina prednáška o detskom spánku, mnohé som si ňou potvrdila a mnohé pochopila. Odporúčam si ju vypočuť, dostanete sa po ňu kliknutím na tento banner:
Prosimspinkej Audiopřednáška
Len vy ste tí najlepší rodičia pre vaše dieťa, vaše dieťa si vybralo vás, a to preto, lebo vedelo, že s ním zvládnete všetky ťažké a náročné obdobia. Tak úsmev, bude dobre. 

S láskou Gabi

(tento blog bol editovaný v marci 2017)

Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

FB button GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková