Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Kontaktné rodičovstvo

Nie. Nesmieš. Nemôžeš. To sa nerobí Alebo Ohýbaj ma mamko…

OHYBAJ MA MAMKO – GABRIELA KADLECIKOVA

Jasne si spomínam, ako som si ako dieťa vravela, že toto ja nikdy tomu svojmu nepoviem, nezakážem, neurobím. Samozrejme, prišiel na psa mráz. A hoci do výchovy detí vstupujeme so všetkými ideálmi a predstavami, naše staré vzorce sa v nás vynárajú či chceme, či nie.

Tlak vytvára protitlak

Je tak jednoduché posudzovať výchovu iných, radiť iným a myslieť si, toto nám nehrozí. Všetko platí len do chvíle, kedy sa nám nenarodí vlastné dieťa. Dieťa s vlastným rozumom, s vlastnými názormi, s vlastnou hlavou. Neraz tvrdou, ako tá naša.

Môjmu dvojročnému Alexovi neraz vravím, že ma hnevá to, aký je neoblomný. V tej zlosti nie je ani toľko srdu na to, čo sa deje, ako na mňa samotnú. Pretože on je presne ako ja. Ak ma niekto do niečoho núti, ak na mňa tlačí, ak mi prikazuje, zakazuje a upozorňuje s povýšeneckým tónom na chyby, „šprajcnem sa“. Proste so mnou nikto nehne. Tak to bolo napríklad aj s mojím jazdením autom. Pokým do mňa roky okolie „rýpalo“ poznámkami typu: „prečo nejazdíš, a ako by ti bolo dobre, keby jazdíš, a koľko iných jazdí a na čo si vlastne dávala peniaze za vodičák“, tak vo mne rástol odpor a povedala som si, že na truc jazdiť nebudem, neskúsim to, nechcem, pretože to chcú iní. Hoci som v kútiku chcela aj sama, najskôr to vo mne muselo zvíťaziť, to moje chcenie, nie chcenie iných.

 

Takmer za každým zákazom stojí strach

Vidíte tie paralely dospeláckeho sveta s tým detským? Vidíte tie desiatky, ba stovky vyplávaných boliestok z detstva v dospelosti? Za každým NIE sa skrýva naša slabosť. Za každým: „ale to sa nerobí, nesmie, musí…“ je len náš strach z niečoho.

Ako Alex rástol, uvedomila som si, že takto to nechcem.  Ale ako to chcem? Viem, že nechcem žiadnu liberálnu výchovu, kde mi dieťa bude skákať po hlave a ja sa budem báť opustiť dom. Ale nechcem ho ani „sekírovať“ a stáť mu neustále za chrbtom. A vtedy sa po mňa dostalo viac informácií o Nevýchove. Konečne niečo, čo vo mne rezonovalo. Nevýchova pre mňa znamená:

  • Rešpektovať a byť rešpektovaný.
  • Mať vlastné, jasné hranice.
  • Vedieť s láskou, jasne a pevne stáť za svojím NIE, ktoré je niekedy naozaj potrebné.
  • Uznať, že dieťa má neraz viac rozumu ako my dospelí.
  • Vedieť sa dohadovať a hľadať kompromisy.
  • Nerobiť zo seba tú, čo sa obetuje, ale tú, čo sa ľúbi.
  • Učiť deti pozorovaním nás samých.

Zakázané ovocie…

Ach, koľkokrát zo mňa vypadne veta: „To sa nesmie. To sa nerobí. Nie a hotovo.“ Precíťte si ich sami na sebe. Akoby ste sa cítili vy, keby vám niekto povedal: „Nesmieš si dať už piatu kávu. Na to zabudni, drahá. Nie a hotovo. Nie, lebo som to povedala“. Vo mne to evokuje neskutočnú vôľu priečiť sa. Naschváľ si dať tie kávy ešte minimálne štyri. A čo, ak vám niekto povie: „Vidím, že máš chuť na tú piatu kávu. Chápem ťa, len si myslím, že tvoje telo by viac ocenilo pohár džúsu či vody, ale rozhodni sa sám“.

Samozrejme, nie vždy sa dá dávať možnosti výberu, nie vždy sa dá polemizovať a dohadovať donekonečna. Presne o tom to je, ak sa ne niečom dohodneme, tak to platí.

Nevýchova nie je o tom, že deti sa nehnevajú, neplačú, nemajú zlosť a na slovo poslúchajú. Práve naopak. Nevýchova je o tom, naučiť deti pracovať aj s negatívnymi emóciami a vyjadriť vlastný názor, hoci nie vždy bude v plnej miere akceptovaný, ale aj ten bude vypočutý, hoci konštruktívne zamietnutý.

Ideály v reálnom svete nejestvujú

Aké ideálne a jednoduché to je, však? Ja sa o to pokúšam už skoro dva roky. Napriek tomu si moje dieťa vypočuje vety: „Niekedy by som ti dala takú po zadku! Tebe dnes už asi preskočilo.“ Vypočuje, lebo staré vzorce len tak neumlčíte. Lebo konvencie v nás sú, boli a budú. Pracovať s nimi je ťažké. A čo je k tomu potrebné? Pochopiť samého seba, prijať sa a ľúbiť sa. Aj s chybami.

A v neposlednom rade je dôležité mať čas pre seba. Lebo len človek, ktorý má aspoň pár minút denne na to, aby zrelaxoval, dokáže reagovať bez zbytočného hnevu a stresu.

Nie každý deň je nedeľa

Paradoxom je, že keď píšem tieto riadky, mám za sebou deň, kedy som totálne nezvládala situácie s mojím dvojročným bádateľom. Nedokázali sme sa dohovoriť na ničom, ja som penila pri každom novom „pokuse“. No, čo vám poviem, neskutočne som sa tešila na večer, kedy ho uspím a dopíšem pre vás tieto riadky. Aj dnešný deň je len dôkazom toho, že nie je všetko ideálne a nie každý deň je, ako sa hovorí, nedeľa. A keď aj niečo nevychádza podľa našich predstáv a trápi nás to, nie je nič jednoduchšie a zmysluplnejšie, ako o tom druhej strane povedať. Niekedy stačí jednoduché: „Prepáč. Mrzí ma to. Nabudúce to skúsime lepšie“.

Deti sú ako špongie, nenasávajú len naše slová, ale najmä spôsoby našej komunikácie s okolím. Verbálnej aj neverbálnej. Nie sú to žiadne bábky bez rozumu, práve naopak, rozumu majú neraz viac než my ostatní.

Možno nás kdesi v kútiku stále s výstražným prstom máta staré známe: „Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko…“  Ja som však presvedčená, že určovať hranice sa dá aj s láskou a rešpektom a hrať sa na neomylného moralizátora ešte nikoho šťastného neurobilo.

Komunikovať s dieťaťom a dohadovať sa s ním u mňa jednoznačne neznamená vo všetkom mu vyhovieť, práve naopak, skôr rozumnou komunikáciou jasne určiť hranice, ktoré sú pre mňa únosné. Pozor, moje hranice. Nie hranice spoločnosti, mojej svokry, mamy či susedy. 🙂

S láskou Gabi
Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

Pozvánka FB Gabriela Kadlečíková

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková