Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Kontaktné rodičovstvo

Existujú dobré a zlé emócie?

plac - gabrielakadlecikova.sk

Keď mi zomrela mama, tiekli mi hordy sĺz a zároveň sa vo mne ozývali tie pichľavé vety:  “Už si predsa veľké dievča. To zvládneš. Neplač…” Teraz s istotou viem, že plač bolo to, čo mi zachránilo v danej chvíli zdravý rozum a pomohlo zvládnuť pre danú chvíľu všetky situácie.

Koľkokrát ste už svojim deťom povedali: „To nič nie je. Chlapci neplačú. Slzy ti nepristanú…“ Ja si vždy hryziem do jazyka, keď sa mi obdobné vety derú z úst. Viete prečo? Lebo plač, hnev, zlosť,strach…toto všetko sú tie isté emócie ako smiech, radosť, nadšenie,…

Sú úplne rovnako prirodzené a ľudské a sú v mnohých situáciách veľmi potrebné – liečia.

Veď si len predstavme na sebe, ako to občas uvoľní vnútorné napätie, keď sa človek spravodlivo “naserie” a povie konečne niečo na svoju obhajobu, ako keď si len nechá na seba nakladať.

Slzy dokážu odplaviť bolesť a očistiť dušu, vyplaviť smútok

A prečo by deti mali mať tieto emócie neprípustné?Prečo by oni mali byť karhané za to, že ich niečo nahnevá, že im je niečo ľúto? Súhlasím, možno dávajú niekedy najavo tieto pocity x-násobne hlasnejšie, ako my, ale rovnako hlasnejšie sa vedia tešiť a smiať. A najmä, všimli ste si, ako rýchlo dokáže ich hnev, smútok, ak sa nechá prežiť, odísť?

Možno vás láka stopnúť každý plač odlákaním pozornosti. Možno vás láka skríknuť: „Prestaň sa už zlostiť. Už dosť.“ Ale uvedomili ste si aj to, ako to pôsobí na ne? Že to ešte viac dráždi? Vžime sa do ich kože. A na koho city to vlastne brnká? No na naše…

Keď napr. zakopneme malíčkom o stôl. Tá bolesť. Vo mne vtedy vrie celé vnútro. WAAAAAAAAAAAAAAAAA, mám chuť niečo rozbiť, zároveň sa rozplakať a nechať sa poľutovať. Keď mi v danej chvíli niekto povie, veď to tak nemôže bolieť, mám chuť mu hodiť na nohu kameň a minimálne si neodpustím uštipačnú poznámku.

A teraz si predstavte vaše dieťa, ako ide na bicykli, v plnej sile spadne na kamene a plače. A my pribehneme a začneme ako gramofónová páska tie naučené vety v našom podvedomí: „Neplač. Veď to nič nie je. Netečie krv, je to ok. Než sa budeš vydávať (ženiť), kde to bude.“  Chápete to? Chápete, že po týchto vetách sa rev našich potomkov zosilňuje, príp. tí bojazliví ho radšej stopnú, len aby neboli za slabochov. A k čomu to vedie?

 

Malé deti v nás

V dospelosti sa bojíme prejaviť svoj strach, obavy, hnev, bolesť… všetko to dusíme v sebe alebo naopak sme až nadmieru agresívni. Bránime sa, akoby sme si chceli vynahradiť to, čo nám bolo v detstve upierané. Nezvládame absolútne svoje emócie.

A toto učíme aj naše deti. Lebo deti sa učia pozorovaním.

Skúste niekedy s deťmi v ich ťažkých chvíľach len tak byť. Nehodnotiť. Nezhadzovať ich emócie. Uznať ich.

Nám sa to pri Alexovi nesmierne osvedčilo. On je emotívne klbko, v jednej chvíli smiech, vzápätí nervy vygradované na maximum (no, darmo, celá mama :)), ale to, že sa snažíme tieto jeho pocity uznať a byť s ním v danej chvíli tak, ako to jemu vyhovuje, nám čoraz častejšie pomáha ich aj lepšie zvládnuť.

Hnevy netrvajú tak dlho, dokáže otvorene hovoriť o tom, že mal strach, mal hnev. Aj toto je veľmi dôležité. Vedieť si vôbec priznať aj negatívnu emóciu a pracovať s ňou. Alex to analyzuje neraz takto: „Mal som hnev, plakal som. Čo potom? (sám sa normálne seba spýta nahlas) Potom som si dal mliečko od maminky a bolo dobre.“ Alebo: „Potom ma tatino vzal do náručia…“ a pod. Chápete 2,5 ročné dieťa dokáže už toto takto popísať. Normálne, ako to teraz píšem, som hrdá mater.

Nemyslite si, že je to u nás každý deň ideál. Ja by som skôr povedala, že pokojných dní máme pramálo. Skôr sú to u nás explózie nervov a smiechu, 🙂 a to aj ako rodičovských, tak aj detských, ale učíme sa všetci pracovať s nimi.

A keď už proste ujdú nervy, čo sa stáva dosť často, stále je tu možnosť povedať: „Prepáč mi, mrzí ma to. Ako by sme to urobili nabudúce, aby to nedopadlo takto?

Nesnažme sa s detí vychovať bezcitné mašiny (a tým bezcitným práve myslím aj na tieto negatívne emócie), lebo pracovať so svojimi emóciami, vedieť ich pomenovať a následne zmeniť svoj postoj v budúcnosti, to je nikdy nekončiaca cesta. Držme si na nej palce 🙂

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková