Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Kontaktné rodičovstvo

Moje dieťa, moje zrkadlo

moje dieta, moje zrkadlo GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Hnevá sa, až zatína päste a vyskakuje mu žila na krku. Škrípe zubami a búcha malou pästičkou po zemi. Nádych, výdych. Zase je to tu… A zrazu sa zastavím. AHA. Ja presne viem, ako sa cíti, ja priamo prežívam jeho zlosť s ním. Úplne mu rozumiem. Veď on je ja. Moje zrkadlo. Napadlo vám niekedy, takto pozerať na svoje dieťa?

Koľko AHA momentov sa vám s vašimi deťmi podarilo zažiť? Mne už veľmi veľa. Materstvo je pre mňa neskutočnou studnicou mňa samotnej. Spoznávam sa čoraz viac. Vidím si až do žalúdka… Niekedy sa aj hanbím, inokedy som pyšná, niekedy si vravím, toto by si mohla zmeniť…

Dieťa nás zrkadlí

Neprichádzam so žiadnou novinkou, skôr s vlastným prežitím. Ja som s Alexandrom prepojená snáď od chvíle počatia, veľmi silno. Komunikovala som s ním celý čas, čo bol v brušku, pri pôrode aj po jeho narodení. Už začína hovoriť a som si istá, že si neskutočne veľa vecí pamätá aj z týchto období. Keď bol malinký bol pri spaní veľmi nepokojný, trápil ho tichý reflux (o ňom som už písala v staršom blogu), vtedy som tomu veľmi nerozumela. Veď robím všetko potrebné, nosím ho, dojčím, spíme spolu, pôrod bol fajn… Všetko potrebné. Tu bol ten problém. Alex prišiel, aby mi nastavil zrkadlo, mojej večnej uponáhľanosti, potrebnosti, ladení vecí do detailov až do „zblbnutia“. On sem prišiel, aby ma naučil spomaliť. Konečne prísť sama k sebe. Musela (a chcela) som ho hodiny a hodiny nosiť v prírode. Mala som času a času na to, vrátiť sa k sebe. Opäť pochopiť, v čom tkvie môj zmysel tu na zemi, čo ma robí šťastnou, čo je pre mňa dôležité. Ak sa so svojím dieťaťom bavíte ako s tým, kto ničomu nerozumie, nemá časom ani snahu vás presviedčať o opaku. A rozumiete vy jemu? Snažíte sa o to? Je jedno či má pár hodín alebo 30 rokov.

„Vzteklouni“, umrčanci aj super pokojné bábätká

Nálepky, nálepky a zase nálepky. My sami sme nimi oblepení až po uši. To, že sa naši rodičia pred ostatnými bavili o nás aj za našej prítomnosti, že sme onakí, takí a makoví, sme vnímali. Ok, možno sme tomu nie vždy rozumeli, ale v podvedomí sme to mali a máme. A keď prišlo na hraničné situácie a z úst našich najbližších išli slová, ako „jasné, čo iné od hysterky ako ty čakať.“ Tak sme sa tak začali aj správať. Uverili sme im, ako im uverili oni sami. Skúste sa občas zastaviť a spýtať sa svojho najhlbšieho ja, ako to celé je, kto ste? Naozaj ste takí zodpovední? Alebo sa snažíte len zodpovednými byť, lebo to o vás vravia ostatní. Naozaj ste veselá kopa, alebo sa smejete len preto, že takých vás vidí okolie. Naozaj ste večne nespokojní, alebo frflete na veci už len tak zo zvyku, veď taký som. Stopnite sa a zamyslite sa, aj kvôli svojim deťom.

A čo naše deti? Ako k tým nálepkám prídu? Čo ak im uveria? Čo ak opadne ich snaha byť sami sebou, veď aj tak ma vidia inak. Toto je téma na dlhú debatu. Chcem len povedať toľko, že nie všetci, čo na prvý pohľad vyzerajú ako nerváci, nemajú lásku v srdci a že nie všetky spokojné a pokojné bábätká sú naozaj spokojné a možno nás v puberte prekvapia dávkou protitlaku. Takto to vnímam na svojom malom. Je živé a veľmi vnímavé dieťa, vie naplno prejaviť svoje emócie, ale snažím sa čo najviac, aby sa s nimi učil pracovať. Príkladom. Učím sa s ním. Pracovať na sebe, na tom, čo robím, čo vravím. A som tu pre neho, vždy. Aj on pre mňa. Čítam v jeho hlbokom pohľade, že presne vie, čo je slovko prepáč, to totiž smerujem s pokorou k nemu, keď na neho často bez dôvodu nakričím len za to, že ja mám zlý deň. A on ma v tej chvíli dokáže objímať a hladiť, lebo vie, že ma to naozaj mrzí, ale aj to, že som len človek. Že nie som tá, čo sa večne usmieva, čo je najspokojnejšia na svete, ani tá, čo nevie o svojich chybách. Naopak, že si ich uvedomujem, že viem, že sú súčasťou mňa a že ich chcem zmeniť.

Sebaláska nie je na škodu

Ako sa cítite pri pohľade ráno do zrkadla? Pozeráte sa na seba s láskou? Je dôležité pozerať sa na seba s láskou a pokorou. To, že s niečím nie sme spokojné, to je v poriadku. Ale je dôležité mať sa rada, taká aká som. Tak čo, už ste si dnes povedali, aké ste úžasné? Už ste si našli čas samé na seba, aby ste si vychutnali pocit byť sama so sebou? Že nie je kedy? Veď treba variť, prať, obslúžiť najmä deti? Tajomstvo spokojných detí je v spokojnosti ich mám. Lebo oni sú naše zrkadlá, tak to bolo, je aj bude. Aj preto som sa prihlásila na jeden kurz k mojej priateľke, terapeutke, ktorá nás učí znova nájsť lásku k sebe. Aby sme cez lásku k sebe vysielali bezpodmienečnú lásku k našim deťom.

S láskou Gabi
Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

Pozvánka FB Gabriela Kadlečíková

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková