Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Dojčenie, Kontaktné rodičovstvo, Nosenie

Misia DIEŤA alebo Netabuľkové dieťa netabuľkových rodičov

Netabuľkové dieťa GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Súkromná foto, autorka fotografie Nataly K. photography

Valí sa to na nás zo všetkých strán. Ešte predtým, než vôbec počnete svojho potomka. Najskôr rady, kedy je ideálny vek, potom aj ideálny čas a hádam nám o chvíľu vyberú aj partnera. Potom tehotenstvo, koľko pribrať, kedy rodiť, kde rodiť, ako rodiť, koľko rodiť. Prvé čo v SMS po narodení príde sú miery a váha dieťatka, všetci riešia, či je malý a či veľký, a koľkokrát sa pri tom celom zabudne i na meno.

Naša SMS po narodení malého bola bez mier, bola vďakou za jeho život tu medzi nami, vyjadrením radosti. A áno, urobili sme to naschvál.

Nášho potomka sme počali úplne mimo nášho pôvodného plánu. Na svet prišiel mimo termín, ktorý bol niekoľkokrát potvrdený a veľa z toho, čo robí, robí, skoro ako jeho mama, tak trochu z recesie.

 

Misia Dojčenie

Alexander prišiel na tento svet a kašlal spolu so mnou na celé dojčiace časy, ktoré ešte podnes v nemocniciach visia. Ja neviem, vy sa stravujete presne podľa hodín? Ja teda nie. Nechápem, ako niekto môže vedieť, ako často je hladné dieťa. Nehovoriac o tom, že dojčenie zďaleka nie je len o príjme potravy. V duchu rebelanstva dojčiacich hodín sme pokračovali aj po príchode domov. „Koľko si potiahne?” Obligátna otázka.  (Prisahám, že zaútočím protiotázkou: „Koľkokrát do týždňa súložíte?“) No viem ja 🙂 Asi toľko, koľko mu treba, aby sa nasýtil a bol spokojný. Váženie, tabuľkovanie, božeuchovaj. Ja toto robiť, už asi nedojčím. Ale to je na ďalší blog, v minulom blogu som písala, ako sme to s dojčením zvládli.

 

Misia Spanie a nosenie

„A spí ti pekne 4 hodiny v kuse?” Jasné, 🙂 možno tak týždeň po pôrode. O tom, že spoločnosť nám vštepuje úplne „mimorealitné modely”, o tom sa akosi nevraví. A to naše bábo, je pritom vlastne úplne normálne.

Neverím, že bábätko bez cumľa, fľaše, naviazané na mame, či v posteli s mamou, vydrží spať v kuse 4 hodiny. A keď hej, tak sú to skôr výnimky. Hovorím o maličkom bábätku, ktoré si dojčením utvrdzuje maminu blízkosť a vyrovnáva sa s príchodom na tento svet. Náš síce prvé tri mesiace v noci prespal aj 6 hod. v kuse, a to spal so mnou, ale to sa okolo pol roka veľmi rýchlo zmenilo.

„Hlavne si ho nenauč nosiť sa a čím skôr, nech zaspáva sám.” Skúste si spomenúť na vaše úplne, ale úplne prvé roky. Čoho ste sa najviac báli? Ja večera. Tmy a toho, že keby sa niečo stane mamine, či tatkovi, tak sa zbláznim. Večer som sa stokrát uisťovala, či sú pri nás. Stačil dotyk. A keď ste dospelí, kedy vám napadajú tie najčiernejšie myšlienky? Mne pred spaním. Vtedy hľadám manžela a vravím mu, že je mi clivo, nech ma objíme. Pripadá vám normálne, že dieťatko, ktoré prežilo skoro rok v prítmí a istote maminho bruška zaspáva samé? Pripadá vám úplne v pohode, že dieťa, čo za rok spraví milión pokrov má spať pokojne celú noc? Mne teda nie. Náš Alex má 14 mesiacov a v noci sa pricucáva na prso minimálne každú hodinu či dve. Upokojí sa a prepne na tvrdý spánok. Cez deň ho uspávame v šatke či nosiči. A že ho rozmaznávame? Nie, my mu len dávame istoty do ďalšieho života.

Prečo ho nedávaš spať len raz denne? Prosím vás s režimovaním dieťaťa na mňa ani nechoďte. Do spánkových cyklov som malému nezasahovala a ani nemienim. Len mu pomáham zaspať a spať vtedy, kedy potrebuje. Viac si môžete prečítať v staršom blogu o Zlodejoch detského spánku. A o tom, že som normálna ma uistila aj antropologička Lenka Medvedcká, ktorej audioprednášku o detskom spánku odporúčam každému jednému z vás, nájdete ju na stránke Prosím spinkej.

 

Misia Cvičená opica

Poznáte to, prídete niekam a na vaše dieťa sa spustí: „A aký budeš veľký? A ako sa máš? Tak, tak, všelijak. A ako sa dáva papa? A kde je žižinko? A koho si? Sprav ťapi, ťap….”

Náš malý má v odpovediach od útleho detstva jasno, prvé, čo vedel ukázať, bola opica, a to tak, že si trieska rukou po hlave, čo je v podstate jemnejší variant klepania po čele. Keď ho veľmi naštvete, ukáže vám, ako robí ježko, príp. symbol pre svetlo (nie žiži). Neviem, čo máme toto za hlúpy zvyk. Vychrliť na deti milión našich predstáv, čo by mali ukazovať a robiť. Alex zásadne cudzích ľudí nebozkáva, netúli sa k nim, nechce robiť papa na povel. V podstate som hrdá na môjho syna, že nerobí zo seba cvičenú opicu. On veľmi chápe aj rozumie, ale rozhodol sa robiť, ako sa jemu páči.

 

Misia Kde máš botky?

Pokým Alexko nechodil (rozumej nechodil normálne samostatne, nerátam obchádzanie nábytku), bol naboso, max. v ponožkách. Sme za to, aby si jeho chodidlo privyklo na povrchy zeme, aby miloval chodenie v tráve na boso, a aby sa nôžka vyvíjala správne.

Nie, nie sme na tom tak zle, že nemáme na topánky, ale naťahovanie detí za ruky a akože učenie ich chodiť, neuznávame. Ani chodítka. Ani ortopedickú obuv bez príčiny. Alex sa naučil všetko sám, tak to bolo aj s chodením. Rozhodne sme si nehodlali kvôli chodeniu odpáliť kríže a jemu tým aj tak nijako, pri chôdzi samotnej, nepomôcť. Každý má svoj čas. Čas nášho malého prišiel týždeň po jeho prvých narodeninách. Jeden deň dva kroky, ďalší päť a tretí deň chodil. Sám, bez pomoci. Ak veľmi treba privolá nás a pridrží sa. Topánky má, ale zatiaľ všetky sú na štýl barefootov, ale aj tak chodí najradšej naboso.

 

Misia Nočník

„Joooj, a ty máš ešte plienku? Neposádzaš ho na nočník?”  Nie, neposádzam. Najskôr som to nerobila, lebo nesedel a ja som ho do sedu nedávala. A keď už sedel, na nočníku sa mu vôbec nepáčilo a trvá to dodnes. Ak už má niečo vykonať mimo plienky, tak volí toaletu. Múdry chlapec. A na samostatnosť v tomto smere má čas. To, že niekto vystihne čas, kedy dieťa robí potrebu, je super. Myslím si, že uvedomenie si a pýtanie sa na toaletu príde neskôr. Pozor, teraz nehovorím o bezplienkovej komunikačnej metóde, naopak, pred tými maminkami a otcami skláňam klobúk, lebo musia byť veľmi vnímaví a trpezliví a majú môj obdiv.

 

Misia Jedlo

Prvé poznámky začali asi tak okolo štvrtého mesiaca. „Už dávate mrkvičku?“Pozerám, ako puk, či myslia na nášho zajaca, bola totiž zima, že či má dosť vitamínov. Potom mi to docvakne, to akože Alimu. „Nie, kojíme sa. Ale to mu nestačí.“ Iste, preto priberá takmer kilo za mesiac, preciká x plienok denne a je v pohode. Začali sme sa prikrmovať, až začal o jedlo začal prejavovať záujem. Teraz ma adminky zo skupiny Čo jedia zdravé deti (v ktorej sa mimochodom rada neraz inšpirujem) asi ukameňujú, ale my sme nešli štýlom tri dni to, tri dni ono, ďalší mesiac hento. Nič som nemixovala. Alex jedol rovno kusy a prvé príkrmy boli skôr metódou jedlo do ruky, fakt papal sám. Podľa mňa má byť začiatok prikrmovania pre deti naozaj zoznamovaním s jedlom, u nás to tak bolo. Dojčili sme a dojčíme sa na požiadanie stále. Pomimo to však je hocičo. Samozrejme, že nie som blázon, snažím sa vyhýbať sladkému, príliš solenému, praženému a pod. Ale nejdem ani podľa tabuliek. A viete čo, zatiaľ nám to klape. Kto pozná Alexa, vie, že má apetít dobrý, že nevyzerá podvýživený, ani mu nič nechýba. Alergické fľaky sa vyhadzujú mne, ak mi do neho chcú podaktorí „ládovať“ čokoládu, presladené detské piškóty, kupované termixy, brumíkov a podobné. Prrr, važení, na toto má dieťa kopu času a nám dospelým to tiež netreba. Nie som žiadna sekera na stravu, ale odtiaľ potiaľ.

Toľko náš misijný život. A čo ten vás? V čom ste úplne mimo tabuliek, ale presne v súlade s pohodovým životom? Verím, že nás je netabuľkových viac, a že práve o tom je život človeka. Jedinečnej osobnosti. Deti sú zázrak, nie vec. Pristupujme k nim tak.

S láskou Gabi
Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

FB button GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková