Gabriela Kadlečíková

"Deti nás učia prapodstate bytia – bezpodmienečnej láske"

Dojčenie, Kontaktné rodičovstvo, Nosenie, Pôrod

Ako nezabiť počas šestonedelia samu seba

šestonedelie Gabriela Kadlečíková

Foto: môj súkromný fotoalbum

Tí múdri, čo raz prišli s pojmom šestonedelia si zaslúžia palec hore. Medailu by si ešte zaslúžili tí, čo by trestali právom odňatia slobody (alebo aspoň mobilu :)) tých, ktorí ho nerešpektujú.

Moje prvé odkazy rodine po pôrode okrem ďakovačiek boli, že hoci nás teší, že chcú naše dieťa spoznať, ocením ja aj ono, až sa tak stane najskôr dva mesiace po pôrode.

Má to svoj význam.

Je mi jasné, že týmto svojím prístupom som “ukameňovaniahodná” všetkými všetečnými tetuškami zo šiesteho kolena, ale nech.

Mám dosť vydržať sama so sebou. Po príchode z pôrodnice som sa prvé rozrevala, čo ja tomu môjmu dieťaťu budem vlastne obliekať (apropo skriňa plná tých minihandričiek pekne v komínikoch 🙂 a bonus bol, keď môj tatino, cháp novopečený dedko, zadrel, že snáď to malému nechcem prevliekať cez hlavu, že veď ak nemám zapínacie veci, on mi dá peniaze, nech mu kúpim 🙂 No nemiluj ho 🙂

Odrazu ste doma, božinkuuu, ako strašne ste tam chceli, a revete, lebo chcete to dieťa späť do bruška a svoj starý život… (Spraví to jedna výdatná hodina spánku, to sa nebojte. 🙂 )

No a potom sa dovalí polovica najbližšej rodiny na čele s mojím extra žiarlivým psom a len tŕpnem, čo bude nasledovať. A nenasledovalo nič. Svätý pokoj. Pes si synáčika evidentne obľúbil, až tak, že keď ho dojčím, nesmie ku nám ani vlastný muž. A to bolo rečí, chudákovi, čo psie uši pílili tým, jak bude odstavený na druhú koľaj. Je pri nás viac, ako ktokoľvek iný. Lebo on môže, on počas šestonedelia nemá tie “správňacké” reči typu: toto nerob, toto si ho nenauč, toto rob, toto jedz, toto nejedz, tak ho nedávaj, tam ho nedávaj, nechaj ho plakať, nech si trénuje pľúca, nenauč si ho nosiť,

Pri jednej obľúbenej vete sa pristavím ...nech si potrénuje pľúca, prosím, mohol by niekto už konečne tým „chytrolínom“ vysvetliť, že tým, že taký mrňús reve, až sa zachádza, trénuje tak akurát náš srdcový sval, a že upokojiť také dieťa je stokrát náročnejšie, ako ho nenechať až tak rozrevať?

U nás doma celkovo to nevyzeralo na prijímanie návštev, prvé dni som beztak ledva chodila, čo ma bolel kĺb a keď chodila, tak polonahá, bo sme si s drobcom užívali pekne koža na kožu… Okrem toho v tých horúčavách vonku sa všetko akosi viac potí a viete si predstaviť, ako sa hoja popôrodné rany, takže do sprchy som šla tak stokrát za deň.  No a keď si konečne ľahnete poobede a zaspíte aj s tým uzlíkom šťastia a zazvoní zvonček, máte chuť vraždiť… “A vy spíte? Noooo, už nie…”

Strava je tiež fajn kapitola. “A musíš jesť zapražené polievky, varila si dnes?” Jasné, varila, štyri chody a dezert sa chladí v chladničke… ha ha. Som rada, že na „stojáka „zjem obed spred štyroch dní, zatiaľ čo malého drncám na sebe v šatke a myslím na to, kedy sa konečne dostanem k počítaču a dorobím tých pár vecičiek do práce.

Ak plánujete neohlásenú návštevu za maminkou v šestonedelí (myslím, že aj mimo neho), radšej na to zabudnite, resp. si takéto myšlienky zakážte. Nemusí sa stať dobre vám, ani jej.

Dojčenie je fajn téma. Hlavne, keď sa vás všetci stále pýtajú, či malé dostatočne papá, či máte dosť mlieka a či mu stačí… Tu už chytám fakt vývrtky. Ak dieťa priberá, ciká, kaká a tvári sa vo väčšine spokojne, tak nemám potrebu odstriekať si mlieko pred dojčením, odfotiť ho a poslať “prajníkom”, či ho je teda fakt dosť a potom ho ládovať fľašou do dieťaťa.

Inak sa smejem na tom, že príležitosťou vyskúšať nové oblečenie, namaľovať sa a obuť si sandále na opätku môže byť aj návšteva pediatričky. 🙂 Lebo to je za tých posledných týždňov asi jediné miesto s väčšou koncentráciou ľudí, kde sa vyberiem “za kultúrou”.

Najhoršie odnesú tí najbližší, v mojom prípade manžel. V jednu chvíľu s úsmevom cez celú pusu hlásim, ako sa krásne to naše šťastie dnes dvakrát pokakalo, čiže určite ho bruško nebolí, a v druhú chvíľu revem od zúfalstva, prečo mrnčí, či je to tým, že mám moc mlieka, či tým, že mám málo alebo ho bolí predsa len to bruško… Ono až časom vám zapne, že deti vo väčšine plačú len preto, že vás potrebujú, cítiť, vnímať, počuť,… a všetko sa strašne zjednoduší. Stačí svoje dieťa vnímať, jeho, nie rady iných.

V šestonedelí rozhodnete spite so svojím drobcom, už nikdy sa nevrátia tie časové intervaly spánkov, ako sú u novorodencov, už nikdy nebude bábätko také malilinkaté, aby vám v pohode uspalo celé na hrudi a vy s ním… Zapamätajte si, to čo je tu a teraz, to sa neopakuje.

MOJA DOBRE MIENENÁ RADA NA ZÁVER:
Ak chcete krásne, voňavé bábatenko, ktoré položíte do postielôčky a ono bude buvinkať a potom sa  s úsmevom zobudí, nádherne sa prisaje a napapá a opäť zabuvinká a vy si ho budete kočíkovať a chodiť na kávičky s kamoškami, ako predtým, radím vám dobre, zaobstarajte si bábiku. (Tým, ktoré také máte aj živé, gratulujem).

S láskou Gabi

Poď si so mnou „poklábosiť“ aj na Facebook. Teším sa na Teba:

FB button GABRIELA KADLEČÍKOVÁ

Comments are Closed

Theme by Anders Norén

Gabriela Kadlečíková